utorok 2. augusta 2016

Premenená túžba

Pred časom som písal o prešovskom zimáku a o problémoch, ktoré tento športový areál sprevádzali pri jeho niekdajších správcoch. To sa už však stalo minulosťou a zimný štadión má správcov nových. Stali sa nimi šikovní ľudia zo spoločnosti KC INVESTMENT s.r.o. a skutočne, ich nasadenie pri znovuoživení zimného štadióna je neuveriteľne energické.

Náš tím sa bol včera (1.8.2016) pozrieť ako pokračujú v opravách toho, čo bolo poškodené a čo si vyžadovalo urgentný zásah a ostali sme milo prekvapení. Ruch ako v úli, žiadna ruka ani noha tam nebola nazmar.

Kde je túžba a dobrý úmysel, tam ide všetko ľahšie a to je presný príklad nových správcov štadióna. Odo dňa, kedy ho prevzali do správy, stihli opraviť poškodenú strechu, toalety, miestnosti osobnej hygieny, vymenili svetelné zdroje za výkonnejšie, ale najmä úspornejšie LED-ky, opravili poškodenú strechu na elektrickej rozvodni a vymenili porozbíjané sklá na budove štadióna. Vymenoval som len časť toho, čo tam stihli za ten čas vymeniť, ale vyzerá to tak, že ak budú v tomto tempe pokračovať, tak sa korčule návštevníkov budú onedlho opäť kĺzať po obľúbenom športovisku.

Verme, že táto túžba a odhodlanie nových správcov neopustí a budú aj naďalej pokračovať zdravo zapálení pri zveľaďovaní tejto niekdajšej a verme, že aj budúcej pýchy Prešova.


© Tím Ranná Hviezda 2.8.2016


Nech je v krajine hojnosť obilia, nech sa vlní na vrcholoch kopcov. Nech prináša ovocie ako Libanon, nech rozkvitajú mestá ako tráva zeme.
Žalm 72,16




Pozri aj:

štvrtok 16. júna 2016

Musíme si pomáhať

Nie, v tomto blogu nepôjde o recenziu rovnomenného filmu v hlavnej úlohe s Bolekom Polívkom. V tomto blogu sa pokúsim opísať vzťahy a dobu, o ktorej viem len z rozprávania a priestor v ňom dostanú aj dvaja páni a známe miesto, zobrazené na tejto fotografii.


Písal sa rok 1956. Bolo jedenásť rokov po 2.sv. vojne a táto doba nebola príliš priaznivá. Predsa len, päťdesiate roky minulého storočia sa niesli na vlnách horkosti povojnovej politickej moci, aj keď s úľavou, že už je po vojne. Človek však žil svoj život ďalej a veru, pri pohľade na dobové fotografie mám pocit, že to bol život ťažký, ale pokojnejší a najmä úprimnejší. Nie len z rozprávania, ale aj z vlastnej skúsenosti viem (aj keď som podstatne mladší, no záver tejto doby som zažil a pamätám si ju), že ľudia boli k sebe milší, otvorenejší a najmä, nemali problém pomáhať si navzájom.

Pomoc blížnemu brali ako samozrejmosť. Nie, nemám záujem oslavovať túto dobu (niekto by mohol mať k tomu výhrady), chcem iba vyzdvihnúť vzťahy a atmosféru obdobia, v ktorom ľudia žili svoje životy, kde bolo cítiť lásku a porozumenie vznášajúce sa na obláčikoch úprimného priateľstva. Dôkazom toho je aj táto fotografia a títo dvaja páni na nej. Ten, čo sedí, to je môj otec. Vtedy mal dvanásť. Ten, čo stojí, to je náš vtedy tridsaťtriročný sused. Už je nebohý, ale bol to dobrák od kosti.

Z rozprávania mojich blízkych, ale aj z vlastnej skúsenosti viem, že títo dvaja a vlastne celé naše rodiny, ktoré boli a stále sú v spoločnom susedstve, vychádzali veľmi dobre a v tomto, dnes už skôr výnimočnom, zvyku pokračujú aj naďalej ich potomkovia. Ak by som napísal všetky zážitky a udalosti z tohto výnimočného vzťahu, bola by to dosť hrubá kronika.

To miesto, kde sa nachádzajú, je v starom Solivare, dnes nad konečnou trolejbusu č.1. Sú to staré četerne, v ktorých sa skladovala soľ. Tá budova vyzerá aj dnes tak ako pred šesťdesiatimi rokmi, len prostredie sa zmenilo. Prašnú cestu nahradil asfalt a po okolí pribudlo pár nových rodinných domov.

Chcem sa však vrátiť k dobe, keď vznikla táto fotografia. Ľudia si vtedy vedeli viac vážiť jeden druhého. Neriešili politickú farbu trička ani krížovky vierovyznania, ako sa to zvykne robiť dnes. Mali zakorenený silný pocit súdržnosti a zodpovednosti jeden za druhého a vedeli sa na seba spoľahnúť. Žiaľ, dnes sa táto cnosť vytráca, no stopy po nej ešte ostali. Napríklad aj v takýchto fotografiách so silným príbehom.

Pokúsme sa zamyslieť nad týmito slovami a zhodnoťme, či nestojí za to prebudiť (s troškou námahy) túžbu po tak nádhernej a výnimočnej cnosti.



© Tím Ranná Hviezda 16.6.2016

pondelok 6. júna 2016

OHEŇ

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Mt. 5,7



Po siedmich rokoch sa v sobotu 4.6.2016 v prešovskej Mestskej športovej hale uskutočnila vskutku jedinečná akcia, evanjelizačný seminár OHEŇ. Tisícky ľudí rôznych vekových kategórií sa zišli na tomto mieste a v tomto čase, aby tu duchovne posilnili, oslávili Boha a spočinuli v jeho náruči. Atmosféru a energiu tu bolo cítiť na každom štvorcovom milimetri aj v každej molekule vzduchu. Šťastím žiariace tváre a pokojom naplnené pohľady zúčastnených naznačovali, že tento čas je výnimočný a hodný ľudí, ktorí sem prišli.

Zaujímavý program, pripravený spoločenstvom Marana Tha pod vedením jeho lídra Petra Štupáka bol viac než výborný. Pútavé prednášky hostí z evanjelizačného tímu Renewal Ministries, Toma Edwardsa a otca Grahama Keepa zúčastnení hltali so zatajeným dychom. A modlitby? Tie stáli fakt za to. Obrovská sila a povzbudenie. Bolo to ako oslava jednej veľkej rodiny.

Pocit rodinnej atmosféry umocňovala kopa maličkých, ktorí tam boli spolu so svojimi maminkami a oteckami a ich veselé šantenie miestami vyzeralo, akoby sa celá hala menila na nebo plné veselých anjelikov.

Výnimočné hudobné zoskupenie Marana Tha pod taktovkou Janka Juščáka ml. privádzala nielen k tancu a cupkaniu, ale aj k slzám šťastia svojimi piesňami chvál nejednu dušičku zúčastnenú na tejto veľkolepej akcii.

Celé podujatie bolo ukončené svätou omšou, pod vedením biskupa Mons.Stanislava Stolárika, a to v priamom prenose na TV LUX.

Tí, ktorí ste sa z rôznych dôvodov nezúčastnili na tejto výnimočnej akcii pod názvom OHEŇ, neváhajte a príďte nabudúce. Určite...,určite sa to oplatí. 

© Tím Ranná Hviezda 6.6.2016

piatok 3. júna 2016

Komu to vlastne slúžim?


Posledných pár dní som surfoval po rôznych stránkach, ktoré sa zaoberajú naším milovaným mestom, jeho správcom, ale najmä problémami, ktoré sa títo poslovia občanov snažia denno-denne riešiť. Sú to problémy väčšie aj menšie, také, ktoré potrebujú byť vyriešené neodkladne aj také, ktoré môžu chvíľu počkať.

Čo ma však zarazilo, bol prístup autorov, resp. moderátorov stránok a ich doslova nenávistný prístup k súčasnému vedeniu mesta a najmä k našej pani primátorke. Teraz si možno niektorí z čitateľov povedia: „Aha, ďalší pako KDH-ácky, alebo aký, robí PR primátorke.“ Nie nerobí. Ten pako iba sleduje s otvorenými ústami, aká bezhraničná nenávisť dokáže vládnuť medzi ľuďmi, že dokážu vylievať toľkú zlosť zo svojich sŕdc a to dokonca aj vtedy, keď vôbec nie sú v obraze. Iba tak, lebo dav to tak robí?

Áno, Prešov má problémy. Také, ako majú aj iné mestá, ale je vždy za problémom iba primátor? Pre tých, ktorí majú v srdci nenávisť a na svojich kritických stránkach ju vylievajú špinavými vedrami, sú problémy mesta pod súčasným vedením vodou na mlyn. Ale aké staré sú tieto problémy? Kedy vznikli? Takto by sme sa mali my, občania tohto mesta, pýtať tých, ktorí len nakladajú a nakladajú.

Kto rozhoduje o zmenách a riešeniach rôznych situácií, ktoré je nevyhnutné schváliť, aby mesto fungovalo správne a najmä zdravo? Tak, aby bolo jednoducho radosťou občanom, ktorí sú mu svetlom? No predsa mestské zastupiteľstvo, nie? A to tvoria poslanci, ktorí sú tiež občanmi mesta, alebo sa mýlim? Poslancom nezáleží, aby mesto fungovalo a prosperovalo? Prosperita vlastných pomyselných vreciek neprináša úžitok mestu a spoločnosti, ale iba jednotlivcom a v tom sa veru nemýlim.

Komu slúžia poslanci MsZ a koľko funkcií musia okrem toho zastávať, aby mali dosť a pozreli sa aj vôkol seba? Príliš veľa otáznikov, však?

Vážení kritici, páni poslanci (samozrejme len tí, ktorí ste sa v tomto blogu našli), aj vy, ktorí si radi kopnete s davom. Rozhliadnite sa okolo seba. Pozrite si navzájom do očí a položte si otázku: „Kto som, čo robím a komu to vlastne slúžim?“

V závere by som sa chcel opýtať. Ako silno by sa kopalo, ak by funkciu primátora zastával chlap? Takto útočí len zbabelec, ktorý nemá úctu k ženám, matkám a vlastne ani k sebe z vlastnej zaslepenosti, ješitnosti a lásky k mamone.

© Tím Ranná Hviezda 2.6.2016


štvrtok 26. mája 2016

Nebola to ondatra


Bolo to pre mňa, akoby cesta k moru, cesta plná radosti a veľkých očakávaní, keď som ako malý chlapec so svojou sestrou a jej partiou pred viac ako tridsiatimi rokmi navštevoval naše letné superkúpalisko Delňa. Mám hlboko zapísané v pamäti, ako to tam žilo. Trávnik, miesto pri mieste, obsadený návštevníkmi, plechové kabínky na prezliekanie, dlhé rady na zmrzlinu, alko a nealko.

Trochu som povyrástol a na Delňu som začal chodiť sám so svojou partiou. Areál postupne chradol, čo sa dalo rozbiť, to nespratná mládež nešetrila, služby boli menej než nič a kvalita vody viac ako na zaplakanie. Moje posledné návštevy už neboli o kúpaní, ale iba o slnení a žmurkaní na dievčatá.

Pamätám si na moju úplne poslednú návštevu nášho zanedbaného skvostu. Vonku bolo príšerne horúco, a tak som sa rozhodol, že povestný biohazard číhajúci z útrob matičky Delne odignorujem. Vhupol som do vody, párkrát zabral pohybovým aparátom, na chvíľu som sa ponoril a opäť vynoril. Odrazu som pár metrov vedľa seba videl plávať...

Nie, ondatra to nebola. Bolo to... (viac to komentovať netreba). Dnes je to vcelku úsmevná epizóda z vodného sveta zašlých dní. Delňa rokmi odtekala a so sebou kúsok po kúsku odnášala aj slávne meno, ktorým sa voľakedy tak hrdila.

Roky ubiehali a ako sa striedali poslanci a vedenie mesta, tak sa menili aj správcovia babičky Delne. Ešte menej ako lacno pôsobiaci areál nevhodný na kúpanie, občasne používaný na kultúrno-spoločenské akcie, znášal návaly besniacich sa fanúšikov dobrej hudby, oblievajúcich sa, častokrát nechutne zapáchajúcim, pivom.

Medzitým, pri otvorenej Delni vznikol aquapark s rovnomenným názvom a na pýchu pod holým nebom sa zabúdalo čoraz častejšie. Pred rokom bol pokus o oživenie tejto pýchy Prešova, ale voda na kúpanie vhodná nebola. Vyzerá to tak, že tohto roku chytilo vedenie mesta opraty areálu oveľa pevnejšie a z kúpania predsa len niečo bude. Aj napriek tomu, že nejaký inštalatér-babrák na pokyn, možno, (ne)známeho zamestnávateľa chcel napáchaním škôd tento dobrý úmysel prekaziť, sa v príprave na letnú sezónu pokračuje ďalej.

Zdá sa, že v spolupráci s dobrými ľuďmi začne Delňa dýchať novým životom a bude vhodná nielen na slnenie, ale aj na kúpanie a pre ďalších fešákov mladšej generácie príjemným priestorom na žmurkanie po nezadaných krásaviciach.

Podporujeme snahu súčasného vedenia mesta a dobrých ľudí o obnovu tohto, ľuďmi milovaného, rekreačného miesta a „nemotornému“ inštalatérovi-sabotérovi a jeho zamestnávateľovi pripomíname veľmi obľúbenú vetu: „Božie mlyny melú pomaly, ale isto.“


© Tím Ranná Hviezda 25.5.2016

pondelok 23. mája 2016

Pod lampou býva najväčšia tma

Známe príslovie hovorí, že: „Doma nie je nikto prorokom.“ A je to fakt. Naše krásne mesto prechádza v poslednom období zmenami, ktoré si všimol určite nejeden Prešovčan. Zmena je to vcelku príjemná, a to nie iba po funkčnej, ale tiež estetickej stránke, a to v každom smere (v noci to robí fajn atmosféru).

V Prešove sa začalo postupne vymieňať staré verejné osvetlenie za nové, ekologické, no najmä úsporné osvetlenie používajúcej LED technológiu (Ako by brat Čech povedal: „Tak LED už máte a teď ten led.“ :) še šmejem iba...bo štadion...).

Vďaka projektu „Modernizácia verejného osvetlenia v meste Prešov LED technológiou“ sa mestu podarilo dosiahnuť touto novinkou, ktorá, mimochodom, spĺňa prísne ekologické normy a zefektívňuje ekonomické zaťaženie, aj záujem cezpoľných. Cudzí prorok prorokoval tip na súťaž „GPP Award Slovakia - národné kolo súťaže projektov z oblasti Zeleného verejného obstarávania“ a mesto sa príležitosti chytilo. A veru urobilo dobre, pretože úspech na seba nenechal dlho čakať a výsledkom je prvé miesto (jak mi Prešovčani hvarime, že zlati metaľ) za rekonštrukciu verejného osvetlenia.

Pevne veríme, že tento projekt, ktorý priniesol nielen úžitok a prospech obyvateľom nášho mesta, ale aj významné ocenenie, si budú pochvaľovať všetci Prešovčania a táto užitočná novinka neostane iba v nadpise blogu. Prajem svetlu našich nových lámp, nech svieti tak jasne, aby o ne v temných úvahách nezakopol ani jeden prešovský kritik.


Na záver už iba:
Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy.
GEN. 1:4


© Tím Ranná Hviezda 


nedeľa 22. mája 2016

Na klzisku

Príbeh, ktorý Vám chcem vyrozprávať drahí priatelia sa odohráva na jednom úžasnom jazierku, ktoré je uprostred trochu tajomného, ale predsa úžasného lesa. Je to jazierko, ktoré sa každý rok v chladnom období premení na klzisko a túžobne očakáva drobcov, ale aj ich rodičov a vlastne všetkých tých, ktorí radi trávia svoj voľný čas kĺzavým pohybom s obutými korčuľami, aby sa na ňom mohli dosýtosti vyšantiť. Ľad na tomto jazierku je vďaka miernemu, ale najmä pravidelnému prítoku výnimočne hladký, čo vedia oceniť aj hokejoví fajnšmekri nielen z blízkeho okolia, ale dokonca aj z ďalekých krajov.

Od istého času sa však s jazierkom niečo deje. Začala ho okupovať stará svorka vlkov z lesa červených smrekov. Je to presne ten typ svorky, ktorá neváha znivočiť čokoľvek dobré, len aby naplnila svoje prázdne, ale najmä bezodné bruchá a uprednostnila prospech svojej malej skupiny pred úmyslom mierumilovného spoločenstva, túžiaceho po rozvoji a zveľaďovaní toho, čo prináša úžitok.

Aj Prešov, mesto v ktorom žijeme má také klzisko a nie obyčajné, ale rovno hokejový štadión. Štadión, ktorý už istý čas neplní tú funkciu, na ktorú ho naši dedovia a otcovia postavili. Tomu, čo sa momentálne vôkol tohto miesta deje, však značná časť tých, ktorí by ho radi užívali, vôbec nerozumie.

Prešovský štadión je zariadenie, ktoré má fungovať a prinášať osoh. Pod novou taktovkou tých, ktorí sa starých vlkov neboja sa môže miesto, ktoré pomaly umiera, opäť prebrať k životu a nadobudnúť zas zdravý cveng, no najmä stať sa prospešným nie len rekreačným korčuliarom, ale aj mladým krasokorčuliarským talentom a nádejným hokejovým družstvám, ktorými sa mesto Prešov v minulosti hrdilo.

Aký úmysel majú starí vlci z lesa červených smrekov na čele ktorých stojí ten, ktorého identita je zatiaľ utajená? Aký vzácny je pre nich ten prítok, vďaka ktorému je ľad tak dokonale hladký? Koľko bohatstva sa v ňom nachádza, že sú kvôli nemu ochotní položiť na kolená to, čo sa roky budovalo a využívalo v prospech obyvateľov mesta a najmä mládeže, ktorá vďaka tomu nemala kučeravé myšlienky a neuberala sa nesprávnym smerom?


Odpovede na neodpovedané otázky budeme hľadať nabudúce. Teraz sa pokúsme prebudiť to dobré, čo dostali do vienka tí, ktorí sa teraz skrývajú vo vlčej kožušine a možno vo vlastnej zaslepenosti nevidia to, čo má skutočnú hodnotu.

© Tím Ranná Hviezda




Pozri aj:

Ranná Hviezda na Google +
Ranná Hviezda na Facebook-u