Musíme si pomáhať

Nie, v tomto blogu nepôjde o recenziu rovnomenného filmu v hlavnej úlohe s Bolekom Polívkom. V tomto blogu sa pokúsim opísať vzťahy a dobu, o ktorej viem len z rozprávania a priestor v ňom dostanú aj dvaja páni a známe miesto, zobrazené na tejto fotografii.

Písal sa rok 1956. Bolo jedenásť rokov po 2.sv. vojne a táto doba nebola príliš priaznivá. Predsa len, päťdesiate roky minulého storočia sa niesli na vlnách horkosti povojnovej politickej moci, aj keď s úľavou, že už je po vojne. Človek však žil svoj život ďalej a veru, pri pohľade na dobové fotografie mám pocit, že to bol život ťažký, ale pokojnejší a najmä úprimnejší. Nie len z rozprávania, ale aj z vlastnej skúsenosti viem (aj keď som podstatne mladší, no záver tejto doby som zažil a pamätám si ju), že ľudia boli k sebe milší, otvorenejší a najmä, nemali problém pomáhať si navzájom.

Pomoc blížnemu brali ako samozrejmosť. Nie, nemám záujem oslavovať túto dobu (niekto by mohol mať k tomu výhrady), chcem iba vyzdvihnúť vzťahy a atmosféru obdobia, v ktorom ľudia žili svoje životy, kde bolo cítiť lásku a porozumenie vznášajúce sa na obláčikoch úprimného priateľstva. Dôkazom toho je aj táto fotografia a títo dvaja páni na nej. Ten, čo sedí, to je môj otec. Vtedy mal dvanásť. Ten, čo stojí, to je náš vtedy tridsaťtriročný sused. Už je nebohý, ale bol to dobrák od kosti.

Z rozprávania mojich blízkych, ale aj z vlastnej skúsenosti viem, že títo dvaja a vlastne celé naše rodiny, ktoré boli a stále sú v spoločnom susedstve, vychádzali veľmi dobre a v tomto, dnes už skôr výnimočnom, zvyku pokračujú aj naďalej ich potomkovia. Ak by som napísal všetky zážitky a udalosti z tohto výnimočného vzťahu, bola by to dosť hrubá kronika.

To miesto, kde sa nachádzajú, je v starom Solivare, dnes nad konečnou trolejbusu č.1. Sú to staré četerne, v ktorých sa skladovala soľ. Tá budova vyzerá aj dnes tak ako pred šesťdesiatimi rokmi, len prostredie sa zmenilo. Prašnú cestu nahradil asfalt a po okolí pribudlo pár nových rodinných domov.

Chcem sa však vrátiť k dobe, keď vznikla táto fotografia. Ľudia si vtedy vedeli viac vážiť jeden druhého. Neriešili politickú farbu trička ani krížovky vierovyznania, ako sa to zvykne robiť dnes. Mali zakorenený silný pocit súdržnosti a zodpovednosti jeden za druhého a vedeli sa na seba spoľahnúť. Žiaľ, dnes sa táto cnosť vytráca, no stopy po nej ešte ostali. Napríklad aj v takýchto fotografiách so silným príbehom.

Pokúsme sa zamyslieť nad týmito slovami a zhodnoťme, či nestojí za to prebudiť (s troškou námahy) túžbu po tak nádhernej a výnimočnej cnosti.


© Tím Ranná Hviezda 16.6.2016

Pozri aj: 

Ranná Hviezda na Google +

Ranná Hviezda na Facebook-u